Interview s Viliamom

Učiteľ reiki, liečiteľ, mystik - to všetko sa skrýva pod menom človeka, ktorého sme sa rozhodli predstaviť Vám v našom seriáli. Zaoberá sa jasnovidectvom, „duchárčinou“, prekliatím, poradenskými službami, slovom, práce má neúrekom. Prezradil nám, že hoci je bežne známy ako „ukecaný“ človek, o sebe hovorí nerád. Predsa sa nám však podarilo z neho vypáčiť čo-to o jeho práci, ktorá je aj poslaním.


Mystika je možno tým správnym názvom, ktoré vystihuje moju činnosť. V rámci poradenských služieb spolupracujem napríklad s podnikmi, kde sa zúčastňujem ako poradca pri výberových konaniach na isté pracovné pozície.
Na základe čoho dokážete určiť alebo zhodnotiť či sa daný adept hodí na tú či onú prácu?
Na základe údajov ktoré uvedie v žiadosti o prácu, samozrejme aj dátum narodenia zohráva veľkú úlohu, prípadne aj na základe osobného kontaktu, pohovoru s daným kandidátom.
Ako sa rozhodujete, či sa potrebujete s tým človekom aj osobne stretnúť alebo postačia vám údaje, ktoré sme spomínali?
V podstate sa nepotrebujem s nikým stretávať, z dátumu narodenia viem do troch-štyroch minút plynule hovoriť o človeku len na základe údajov.
Ako vás predstavujú človeku, ktorého máte „prelustrovať" či sa hodí na danú prácu?
Nie je to často, že sa s nimi stretávam, nepotrebujem to. Predstavujú ma ako manažéra alebo obchodného zástupcu. Viete, stáva sa, že sa človek, holdujúci alkoholu, prihlási na miesto vodiča, no nejde to.
Vaša spolupráca sa osvedčila aj v prípadoch zmiznutí.
Áno, ale o tomto nerád hovorím, lebo sú to niekedy veľmi smutné veci. Väčšinou mám smolu, že musím rodine oznámiť, že ten ich príbuzný, žiaľ, už nežije a pritom ich ešte upokojovať. Nie je to ľahké, vzhľadom na rýchlu smrť nastáva u ducha mŕtvej osoby posmrtný chaos, ktorý zvládať je náročné. Okrem týchto nie príliš veselých vecí, chodia za mnou aj ľudia, ktorým sa darilo, naraz im to začne haprovať v práci, tým sa vyvrcholia aj problémy doma a nechápu, prečo je tomu tak. Niekedy je v tom obyčajná ľudská závisť, ktorá je na Slovensku, kde žijem a kde sa cítim veľmi dobre, veľmi rozšírenou vlastnosťou. Ludia akoby si neuvedomovali silu slova, ktoré vypustia z úst a ubližujú ľuďom, ktorých mali radi. Napokon, materiálne zabezpečenie nie vždy znamená radost a šťastie v živote človeka.
Po revolúcii v 89-tom u nás vyrástlo množstvo liečiteľov, jasnovidcov a podobných „povolaní“, pričom nie všetci sú seriózny. Ako sa vám podarilo uviesť do sveta klientov, ktorých máte?
Mohol by som si teraz vymyslieť nejakú historku, ktorá by zaručene čitateľov presvedčila, že ja som ten pravý a jediný, komu sa dá veriť, ale nie je to môj štýl. Nemám výnimočný prípad, ani hrom do mňa neudrel, ani som neprekonal klinickú smrť. Myslím, že sa to vyvýjalo už od detstva, hoci vtedy som si neuvedomoval, čo sa deje, človek až rokmi získa skúsenosti a premýšľa o veciach, ktoré sa prihodili kedysi.
Mám rešpekt pred svojou prácou, nie je to hanba, je to normálne, keď otváram dvere iných dimenzií, ten rešpekt a trochu i strach tam musí byť. V minulom režime nebola dostupná ani literatúra, nevedel som, čo sa so mnou deje, ale vytvárali sa mi obrazy dejov ktoré sa neskôr stali. Spomínam si, že sme sa ako deti hrali v piesku a naraz sa mi objavil pred očami obraz, ako mi to dievča, s ktorým som sa hral, ide hodiť do tváre hrsť piesku. Tým, že som v predstihu uvidel, čo sa o pár minút naozaj stalo, vedel som sa brániť, uchrániť si tvár. Ale to je vec, ktorú som si uvedomil až v dospelosti.
Kedy ste sa vy začali zaoberať tým, že existvie vo vás niečo výnimočné iné ako u ostatných ľudí?
Na vojne, hlavne počas nočných služieb. Zažíval som šoky ked sa mi zjavilo to, čo sa bude diať v nasledujúcich dňoch. Akoby sa mi premietali určité kusy filmov, čo sa udeje a neboli to len zlé veci, ale aj dobré. Po skončení vojny som sa začal venovať bežnému životu, autám. No a po revolúcii sa začali objavovať ľudia s rôznymi schopnosťami, ktorí to počas minulého režimu v sebe tlmili, lebo by sa boli dostali do blázinca alebo možno i do väzenia.
Ako ste prišli ak tomu, že sa venujete tomu, čomu sa venujete?
Stala sa mi jedna vec, na ktorú nerád spomínam a svojim spôsobom ma táto udalosť „dokopala“ tam, kde som dnes. Ono to asi tak má byť. Jeden môj majster mi raz povedal, že z toho veľkého množstva jasnovidoov psychotronikov liečiteľov sa utvorí komunita, ktorá sa dostane do akéhosi sita, ktorým niekto zatrasie a dobrí povypadávajú, zlí ňom ostanú. Tí, čo si chcú urobiť len biznis z toho, dlho nevydržia.
A máte vo svojom živote ai nejaký konkréty prípad, na ktorý ste hrdý?
Viete, ťažko povedať, neviem, či by som mal byť právom hrdý nato, čo robím. Skôr je to o rešpekte napríklad aj k práci s duchmi alebo zistiť, že vás najbližší prekliali len preto, že sa vám darí v práci alebo ste úspešnejší ako oni, ktorí sú napríklad leniví. To nie sú veci, ktoré by ma tešili, na ktoré by som bol hrdý. Z čoho mám radosť, to je práca s deťmi. Dosť ma provokuje, samozrejme v dobrom, ked lekár povie, určí diagnózu, že sa nedá nič robiť a ja tomu dieťaťu dokážem pomôcť, aby nemuselo byť na liekoch a pod. Nedávno som mal prípad, kedy sa stratil starček z neďalekej dediny bolo to v zime, ale musel som žiaľ, skonštatovať, že je mŕtvy a skutočne ho o pár dní našli na mieste, ktoré som určil s presnosťou na niekoľko metrov. Nemal som radosť, že sme ho našli mŕtveho.
Podarilo sa vám nájsť čoveka nažive?
Áno, ale vo väčšine prípadov nemám šťastie, určím už len kde sa nachádza mŕtvola.
O svojej práci hovoríte s veľkým rešpektom.
Áno, je to pravda, mám rešpekt. Viem s čím robím, nie som ničím výnimočný. Rovnako si dokážem vážiť dobrého murára, ak má svoju prácu rád a robí ju s láskou. Ste prvé médium, ktorému poskytujem rozhovor, som radšej, keď za mňa hovorí moja práca. Mám klientelu, pretože ústne podanie sa šíri obrovskou rýchlosťou, niekedy len po telefóne. Stane sa mi, že okolo jedenástej vyrazím za klientom a už som unavený, čo som od rána musel riešiť.
Kde potom vy čerpáte energiu, keď sa vám - ľudovo povedané - vybijú baterky?
Som vysporiadaný so svojou prácou, aj keď stane sa po riešení nejakého problému, keď sa musím napojiť na duchov, cítim vyčerpanosť. Vtedy si sadnem do auta, zapálim si cigaretu, pustím hudbu, zajazdím si - to je pre mňa relax.
A musím mať v aute sladkosti. Doma nie je veľa miesta na relax, lebo predsa len bývam v činžiaku, ale mám nedaleko kopec, ku ktorému vedie poľná cestička a na ňom dokážem meditovať aj celú noc.

Text a foto: Anka ÖLVECKÁ

(c) 2010-2014 mystik7.sk - Všetky materiály uverejnené na tejto stránke sú chránene autorskými právami.
[CNW:Counter]